Dúbravka › Mestská časť › História mestskej časti Dúbravka › Spomienka z detstva
Spomienka z detstva
Blížia sa dlhé zimné večery a ja som sa započúvala do spomienok starodúbravčanky Katky Jakubčíkovej, pamätníčky na staré časy a večery u nich doma, keď ich dokázalo potešiť prvé rádio, či osvetlená kuchyňa.
Bolo to dávno, bola som ešte mladým dievčatkom, keď zaviedli do Dúbravky elektrinu. Bolo to niečo úžasné a niečo úplne nové. Nemuseli sme už svietiť petrolejovou lampou a nebol už cítiť v kuchyni ťažký zápach petroleja. Nemuseli sme „sliepniť“ pri písaní úloh, lebo nie vždy sme ich písali za svetla. Jednoducho sme otočili a všade bolo krásne svetlo ako vo dne. To sa nám deťom veľmi páčilo. Náš otec išiel vždy s dobou, rád čítal noviny, aby sa dozvedel, čo sa deje vo svete. No a keď sme už mali elektrinu, rozhodol sa, že nás prekvapí. Vybral sa do Bratislavy na veľtrh a doniesol domov rádio. Všetci sme netrpezlivo čakali, kým ho zapojí. Mama sa tešila, že pri varení môže počúvať hudbu, otec, že nemusí len čítať, keď príde unavený z poľa, lebo sa udalosti dozvie z rádia. Keď otec zapojil rádio, bolo ticho ako v kostole, čakali sme, čo bude. Začali z tej skrinky vychádzať hlasy, ako keby u nás niekto hovoril. To bolo radosti v celej rodine. Určite si to dnešné deti nevedia ani predstaviť. Konečne sa mama spýtala otca, koľko rádio stálo a kde vzal naň peniaze. Otec podal mame vkladnú knižku, na ktorej mali úspory na horšie časy. A bolo po radosti. Ale hnev netrval dlho, lebo otec naladil v rádiu "dechovku", a to sa mame veľmi páčilo. A tak prišiel čas, keď sa u nás doma večer čo večer schádzali susedia i známy, aby si vypočuli, čo je nové vo svete. Rádio bolo v okne, všetci sedeli ako na omši a počúvali. Raz prišiel k nám jeden starký a počúva správy. Vtedy práve hlásili o vojne v Habeši. Keď to počul, začal do rádia kričať a nadávať: „To len vy páni chcete vojnu a chudáci musia kapať od hladu. Však ja vám ukážem! Všetci sa rozosmiali. On sa zdvihol a utekal preč, len otcovi pošepol: „Prosím ťa, nehovor to ďalej, lebo ma vysmejú." Otec to síce nevravel, ale povedali to druhí, ako strýc hrozil rádiu a od tých čias mu prischla prezývka: Strýc z rádia.