História Dúbravky

Dúbravka leží na severozápade Bratislavy v nadmorskej výške 265 m n. m. na rozlohe 8,6 km2. Nad obcou dominujú kopce Dúbravská Glavica (357 m. n. m.) a Švábsky vrch (367 m n. m.). Najvyšším bodom je Devínska Kobyla (514 m n. m.). Od roku 1946 je Dúbravka súčasťou Bratislavy, hlavného mesta Slovenskej republiky.

Archeologické nálezy dokazujú osídlenie už v mladšej dobe kamennej, ďalšie poukazujú na kontinuitu osídlenia v staršej dobe bronzovej. Početné vykopávky svedčia o sídlisku Keltov. Nedávno tu boli nájdené pozostatky jedného z najvýznamnejších rímskych osídlení na Slovensku - základy vidieckej usadlosti Villa Rustica.

Prvá písomná správa o Dúbravke pochádza až zo16. stor., keď sa v okolí Bratislavy na majetkoch devínskeho, pajštúnskeho a jurského panstva začali usádzať prisťahovalci z Chorvátska. Bola to tzv. štvrtá vlna chorvátskeho osídlenia v rokoch 1580-1600. Chorváti utekali zo svojej vlasti pred Turkami, ktorí v tom čase okupovali Balkán a stredné Uhorsko, až po Dunaj a miestami aj vyššie. V okolí Bratislavy chorvátski kolonisti osídlili už začiatkom 16. stor. obec Lamač, odkiaľ sa v rokoch 1572-1577 sťahovali na susedné devínske hradné panstvo a usadili sa aj v neďalekej Dúbravke. Posledné archeologické výskumy však naznačujú, že dnešný Kostol sv. Kozmu a sv. Damiána bol postavený na základoch staršieho kostola, ktorý tu stál možno už v časoch Veľkej Moravy, no prvým overeným záznamom je údaj z 12. októbra 1574 v knihe konceptov mesta Bratislavy, kde sa na str. 212 uvádza, že oproti osade Lamač je nová osada, v ktorej bývajú Chorváti.

Po prvej svetovej vojne sa rozparcelovali majetky Mikuláša Pálffyho, v obci sa renovovali historické pamiatky a organizoval sa aj spolkový a družstevný život. V tom čase si obyvatelia obce založili Vinohradnícky spolok, Ovocinársky spolok, miestnu organizáciu Červeného kríža, Konzumné družstvo a pod. V roku 1926 postavili požiarny sklad. V roku 1931 detské kúpalisko a zaviedla sa aj elektrina. Požiarny zbor bol založený už v roku 1889V roku 1935 sa dokončila škola, v roku 1936 obecný vodovod, ďalej pomník padlým vojakom v prvej svetovej vojne a bol zavedený telefón. V rokoch 1937 a 1938 sa vypracovali melioračné projekty, vystavala sa kanalizácia a kultúrny dom. Obec mala aj divadelné javisko, kino, obecnú knižnicu s čitárňou. Obyvatelia, ktorí sa nevenovali poľnohospodárstvu, pracovali prevažne v kameňolome a vo vápenke v Devínskej Novej Vsi, alebo v bratislavskej Patrónke. Časť obyvateľstva zamestnávali zase bratislavské stavebné firmy a závody.

Dňa 5. apríla 1945 Sovietska armáda obsadila Dúbravku. Na druhý deň 6. apríla 1945, správu obce dočasne prevzal Revolučný národný výbor. Pôsobil až do oficiálneho ustanovenia Miestneho národného výboru, dňa 11. mája 1945. Dúbravka sa v apríli roku 1946 stala oficiálnou súčasťou Bratislavy.

Dúbravka si po niekoľko storočí zachovávala vidiecky ráz, ktorý sa tu uchoval aj po pripojení obce k Bratislave v roku 1946. Podstatnejšie zmeny nastali až v 70-tych rokoch rozsiahlou výstavbou prevažne panelových stavieb. Sídlisko s takmer 15 tisíc bytmi a 36 tisíc obyvateľmi kontrastuje nielen s okolitou prírodou, s romantickými chodníkmi, pozoruhodnou flórou a faunou, ale aj so zachovanými historickými pamiatkami, ako je kostol sv. Kozmu a Damiána z 1. polovice 18. storočia, dve kaplnky z konca 16. storočia a polovice 19. storočia, historickou Horanskou studňou a veľkým Červeným krížom, sochou sv. Vendelína, sochou Panny Márie a ďalšími pozoruhodnosťami.

Dúbravskí richtári, starostovia, komisári a predsedovia

Prvým známym dúbravským richtárom bol Joachim Milossovits (Zámoravkin), ktorý podpísal v roku 1768 ustanovenia dúbravského urbáru. Pred jeho domom vraj stál dereš, kde palicovali poddaných, ktorý neprišli na panské.

Na listine z roku 1807, ktorou Dúbravčania ustanovujú plat svojmu prvému farárovi Ignácovi Navrátilovi, je podpis starostu Pavla Martanovitsa, ôsmich prísažných (Simon Stankovits, Kostelný Hospodár, Lorenz Brankovits, Joan Magyer Debeli, Joan Magyer Kutzky, Ondrej Milossovits, Gašpar Matrka a Jan Brencsits) a notára Simona Dusseka.

Na začiatku 19. storočia bol na čele obce Bartolomej Zselermaoyes (Žernovič).

V revolučných rokoch 1848–49 bol richtárom Matúš Mikletič a v roku 1856 Ján Lučanič, s ktorým Dúbravčania prežili pohnuté časy prusko-rakúskej vojny, požiare, ale i mor dobytka i ľudí.V roku 1902 bol richtárom Michal Granec, počas prvej svetovej vojny Michal Lučanič.

Prvé zastupiteľstvo v novej Československej republike bolo zvolené v roku 1921 a starostom sa stal Ján Zajíček, otec dvoch synov, ktorý tragicky skonal pri orbe. Po ňom nastúpil Vincent Granec (1924-25), ktorého vystriedal Nikodém Husák. Ten starostoval až do roku 1927, keď nastúpil Ignác Šimeček (1928–1930). V rokoch 1930–1932 viedol obec Michal Lučanič a od roku 1933 až do roku 1939 bol starostom Martin Granec, za ktorého sa postavil pomník padlým v I. svetovej vojne i nová štvortriedka (dnes miestny úrad) na Žatevnej ulici.

Po Martinovi Grancovi počas Slovenského štátu pôsobil ako komisár obce Peter Lučanič a hneď po oslobodení správu obce prevzal Revolučný národný výbor, ktorý pôsobil do 11. mája 1945, keď bol zvolený prvý miestny národný výbor v obci. Mal osemnásť členov, jeho predsedom bol Martin Granec a podpredsedom Viktor Sedlák.

Zákonom 377/1990 Z.z. bola Dúbravka ustanovená ako mestská časť hlavného mesta SR - Bratislavy.

Starostovia Dúbravky po roku 1990:
1990 – 1994 Ján Rössel
1994 - 1998 Otto Riesz
1998 - 2006 Peter Polák
2006 - 2014 Ján Sandtner
2014 -          Martin Zaťovič

Dátum zverejnenia: 17.11.2015
Dátum poslednej aktualizácie: 07.02.2017