V redakčnom kresle: čs. futbalový reprezentant Ing. JÁN ČAPKOVIČ, víťaz PVP
Člen Klubu kanonierov sa cíti napoly Dúbravčanom
Hovoriť, alebo písať len o jednom z nich, Jozefovi či Jánovi z rodu Čapkovičovcov osobitne, sa dá ťažko. Vždy máte dojem, že ide o toho istého. Napokon, narodili sa jednu noc, 11. januára 1948 v Petržalke, ibaže Jožko prišiel na svet o pár minút skôr...Ale odvtedy predlho nerozlučne spolu rástli, učili sa v jednej triede, dokonca v jednej lavici alebo v posluchárni Vysokej školy ekonomickej. Nuž a vo voľnom čase športovali, až sa z nich stali reprezentanti Československa. Mimoriadne športové talenty, čo prejavovali v ranej mladosti už pri pingpongu, lebo stôl stál v priľahlej záhrade rodinného domku, ale aj pri futbale, za ktorým to bolo len na skok, na susednú lúku. Keď ich takto pozorne sledoval otec Ľudovít – fanúšik futbalu, Slovana či Červenej hviezdy – perspektívne správne rozhodol: „Budete hrať futbal!“ Hneď sa o to aj postaral. Po známosti, možno trochu aj s protekciou. Pracoval s manželkou internacionála Slovana, potom Červenej hviezdy Arnošta Hložeka, ktorý ju chodieval odprevádzať z práce domov. Už sa presvedčil, že Hložek svedomito pracuje s najmladšími talentami a odvážil sa mu ponúknuť svoje dvojičky. Na prvý tréning ich priviedol najstarší brat Miroslav na bicykli. Viackrát nemusel, chlapci sa do futbalu poriadne zahryzli a už ho neopustili. Po žiackej ére ich prevzal tréner dorastu Jozef Hodulík a rast dvojičiek pokračoval do takej miery, že pri vstupe Jožka i Janka medzi seniorov sa objavil záujem najslávnejšieho slovenského klubu – Slovana. Chceli len Jožka, ale pán otec opäť dôrazne zakročil: „Vezmite si ich oboch, jedného samotného vám nedám!“ V Slovane urobili dobre, že vzali oboch!
Tehelné pole bola naozaj správna a dobrá voľba. Prežili ste v belasom drese takmer celú kariéru. K vrcholu futbalového kumštu vás viedli takí vynikajúci tréneri, ako Ján Hucko, Michal Vičan a Jozef Vengloš. Prvý vás ako 19-ročných odvážne zaradil do veľmi silného A-mužstva, druhý vás viedol k európskemu klubovému prvenstvu (PVP 1969), aké doteraz nedosiahol žiadny český ani slovenský klub, ako aj k čs. klubovému prvenstvu (1970) a tretí k ďalším dvom titulom majstra Česko-Slovenska a Jožka konečne do reprezentačného dresu, hneď aj majstra Európy. Je však kuriózne, že ste sa nikdy v jednom reprezentačnom mužstve Česko-Slovenska nestretli...
„Ja som akosi skôr padol do oka trénerovi Jozefovi Markovi, ktorý formoval mužstvo pre majstrovstvá sveta 1970 v Mexiku. Pamätám si, k môjmu debutu došlo pár dní pred oslavami Povstania, v Kodani sme kvalifikačný zápas proti Dánsku vyhrali 3:0, hladko zvíťazilo toto skvelé mužstvo: Viktor – Dobiaš, Horváth, Plass, Hagara – Szikora, Kuna – B. Veselý, Jokl, Adamec a ja. Mal som na konte už dvadsať medzištátnych stretnutí, keď do reprezentácie povolal brata tréner Václav Ježek, presnejšie jeho asistent Jozef Vengloš, lebo on v Slovane skombinoval do stredu obrany jedinečnú dvojicu Ondruš - Soso, túto prezývku dal bratovi tréner Vičan, vraj pre dlhý nos... Takto sa začala Jozefova reprezentačná éra. Ja som z kádra vypadol, žiaľ, aj zo zájazdu do Brazílie, pre zranenie. Predsa som očakával, že sa konečne v tej reprezentácii stretneme, ale osud chcel iné. A tak padla vlastne aj tá posledná šanca, keď nás pôvodne oboch nominovali na zápas s Iránom. Brat však utrpel zranenie, cestoval som len ja. Nebolo to prvé a jediné rozlúčenie. Odmietali sme ponuky z iných klubov, Slovan bol predsa špičkou, ale vtedy prestupy medzi civilnými klubmi neboli jednoduché... Napokon definitívne nás oddelili od seba povolávacie rozkazy do vojenskej prezenčnej služby. Brat narukoval do Dukly Praha na päť mesiacov z rodinných dôvodov a ja na dva roky do Červenej hviezdy, hoci som ako otec dvoch detí mal tiež právo na úľavu. V Červenej hviezde som preto ostal ako hráč, neskôr ako tajomník a súčasne tréner až doteraz...“
Zatiaľ čo brat sa so svojím vysokoškolským diplomom komerčného inžiniera uplatnil v civilnom zamestnaní ako šéf Úradu bezpečnosti práce a bol poslancom v slovenskom parlamente, vy ste ako komerčný inžinier napevno zakotvili v spomínaných funkciách v klube, ktorý sa z pôvodnej Červenej hviezdy postupne premenúval na dnešný ŠKP Inter Dúbravka. Obdivuhodné, bývate v meste pri Zimnom štadióne, ale pracovný čas trávite a povinnosti funkcionára vyše dvadsať rokov plníte na pôde Dúbravky. Pravdu povediac, ste vlastne napoly Dúbravčanom. Viete teda povedať, čo prekážalo mužstvu, aby sa priblížilo k slávnej ére Kačániho, Buberníka, Tichého, Scherera, Dolinského a ďalších hviezd päťdesiatych rokov minulého storočia?
„Odchodom ligového kádra z ČH začiatkom šesťdesiatych rokov sa zmenili podmienky na dosahovanie vrcholnej výkonnosti a úspechov. Postarali sme sa však o solídny futbalový rast mnohých talentov. Do klubov najvyššej súťaže sme dodali veľa schopných futbalistov, môžem spomenúť Majerníkovcov, Richarda Varadína, Šlahora, Sedláčka.“
Pôvodné ambície boli určite vyššie. Svedčí o tom veľký štadión s rozsiahlym hľadiskom v krásnom prostredí Dúbravky, niekoľko tréningových plôch a pomôcť mala aj blízkosť veľkých občianskych aglomerácií, z ktorých by sa mohli hojne zapĺňať hľadiská divákmi. Chýba nielen náležitá propagácia klubu, ale najmä zápasov, navyše objekt poľutovaniahodne chátra. Aký je vzťah miestnej správy k tomuto klubu a objektu?
„Kedysi sa dalo takmer úplne spoľahnúť na podporu MV SR, v objekte sa konal rozličný výcvik príslušníkov bezpečnostných zborov, klub cítil finančný tok. Ostalo z toho minimum, akurát preplatenie účtov za prevádzku. Súčasný starosta Dúbravky má k športu, a teda aj k športovým klubom na tomto území, dobrý vzťah, necítiť to tak zo strany zastupiteľstva. A pritom by náš areál a klub mal byť pýchou Dúbravky, staráme sa o činnosť vyše dvesto mladých futbalistov od predprípravky po dorast, a to niečo stojí. Trvalo udržať takúto rozsiahlu záslužnú činnosť bez náležitej finančnej a materiálnej podpory sa nedá. To každý uzná. A pritom ide o 70-80 percent príslušníkov dúbravských rodín. Preto nás nesmierne potešilo, že pri výbere miesta trojdňového povestného kempu AC Miláno pre 60 futbalových talentov z celého Slovenska (tretina bola z Dúbravky!) sa talianski organizátori rozhodli pre štadión ŠKP Inter Dúbravka namiesto doterajšieho štadióna na Pasienkoch.“
JOZEF KŠIŇAN
Plné znenie článku si môžete prečítať v októbrovom vydaní Dúbravského spravodajcu.