20. apríla 2019
Meniny má Marcel

O mori, ktoré obmývalo ostrov Devínska Kobyla, ale aj o jeho čudesných zvieracích obyvateľoch

V prvej časti rozprávania o  geologickej histórii Dúbravky sme vysvetlili, že Malé Karpaty sa nekončia v údolí Dunaja a priblížili sme hmlistý príbeh najstarších geologických vrstiev na Devínskej Kobyle. Dnes sa prenesieme do obdobia druhohôr, keď Dúbravku desiatky miliónov rokov zalievalo more, ale aj pod ním prebiehala búrlivá geologická činnosť.

“Prakarpaty” 

Na konci prvohôr odznelo hercýnske vrásnenie, mohutné pohorie "Prakarpát" sa zmenilo na ploché pahorky a bohatý život na Zemi takmer zanikol. Na rozhraní permu (posledného obdobia prvohôr) a triasu (prvého obdobia druhohôr) postihlo celú planétu najväčšie vymieranie života v jej histórii. Zmizlo takmer 90% druhov všetkých organizmov, celá planéta sa ponorila do hustého oparu sopečných plynov, prachu a kyslých dažďov a  zavládlo obdobie suchej, púštnej klímy. Aj pri Bratislave sa uložili sopečné tufy a vyliali menšie lávové prúdy. Horniny z tohto obdobia síce na Devínskej Kobyle nenájdeme, ale vyskytujú sa v okolí Hainburgu. 

Ploché územie pokrývali sezónne jazerá a občasné rieky donášali hrubý štrk alebo jemný biely či žltkastý kremenný piesok zo vzdialenejších hôr. Obrovská pevnina, ktorá vznikla po zrážke Laurussie a Gondwany a nazývala sa Pangea, začala sa začiatkom druhohôr rozpadať. "Dúbravka" sa vtedy nachádzala kdesi v zemepisnej šírke dnešných letovísk pri Červenom mori alebo Bahamských ostrovov východne od Floridy. Do brázdy medzi roztvárajúcim sa superkontinentom Pangea sa tlačilo more.  Občasné rieky ústili už do plytkého mora a ukladali v ňom vrstvy pevných zlepencov a pieskovcov. Najmä pieskovce sú v našom príbehu zaujímavé.

Časom kremenné zrná prekryštalizovali na tvrdý a pevný kremenec a práve ten vytvára najvyšší bod Devínskej Kobyly (514 m). V podobe pruhu potom kremence zostupujú smerom k bývalému Technickému sklu a formujú krásne skalné útvary - Psie skaly a Kremencové okno nad severovýchodným úpätím Devínskej Kobyly. 

Teplé more 

V ďalších obdobiach druhohôr (v triase, jure a spodnej kriede), počas vyše 150 miliónov rokov sa v mori nad Dúbravkou usadzovali hrubé vrstvy vápencov, dolomitov a vápnitých slieňovcov. More bolo po celý čas teplé. 

Spočiatku bolo plytké a striedavo sa usadzovali vápence a dolomity, v jure sa prehlbovalo a v kriede, keď sa na dne usadili vápnité sliene a kremité (rohovcové) vápence, malo hĺbku stovky metrov. Veľa skamenelín sa z tých čias nezachovalo, vek vrstiev však vieme určiť z drobných mikroskopických schránok morských organizmov. 

Veľké vrásnenie 

Zhruba pred 80 - 70 miliónmi rokov sa situácia začala veľmi dramaticky meniť.  Začínalo sa druhé veľké vrásnenie - alpínske, ktoré s prestávkami pokračuje dodnes. Na rozdiel od hercýnskeho však toto prebiehalo pod morskou hladinou a ak sa "druhé" Malé Karpaty vynorili nad hladinu, tak len na veľmi krátky čas. Alpínske vrásnenie v začiatkoch síce u nás nevytvorilo veľké pohoria, ale bolo rovnako dramatické ako to z mladších prvohôr. 

Vrstvy druhohorných usadených hornín sa stláčali, deformovali, preklápali a kopili na sebe. 

Bratislavský príkrov 

Akoby to nestačilo, vznikli aj príkrovy, ktoré v geologickej reči znamenajú presuny veľkých más hornín na vzdialenosť desiatok kilometrov. A tieto presuny spôsobili, že sa nad seba dostali vekom a pôvodom úplne rozdielne typy hornín. Preto na Devínskej Kobyle máme zložitú stavbu, detektívku pre geológov. Silne zvrásnené, polámané a podrvené sú nielen vápence a dolomity, ale aj staršie kryštalické bridlice a žuly. Z neďalekého okolia (dolina Prepadlé nad Borinkou) vieme, že staršie žuly dokonca ležia na oveľa mladších vápencoch. 

Tento príkrov dostal meno Bratislavský a leží na podložných borinských vápencoch a dolomitoch. Tlak presúvajúcich más hornín spôsobil aj slabú premenu vápencov v podloží. Preto sú napríklad druhohorné vápence v bývalej Štokeravskej vápenke prekryštalizované slabo, sú jemne laminované a pripomínajú jemnozrnný sivý pruhovaný mramor. Horniny z lomu Štokeravská vápenka a ďalších lomov na severnom a západnom úbočí Devínskej Kobyly dali kedysi základ výroby vápna v okolí Devínskej Novej Vsi. 

Striedanie záplav 

Po odznení starších fáz alpínskeho vrásnenia na konci druhohôr sa v starších treťohorách oblasť Malých Karpát a Dúbravky stala na kratšie obdobie súšou. Potom však opäť nastala morská záplava. V južnej časti Malých Karpát z tohto obdobia nemáme priame geologické dôkazy, ale nachádzame ich v strednej a severnej časti pohoria. Usadeniny z tých čias (pravdepodobne zlepence, pieskovce a ílovce) dávno odniesla erózia povrchu, ktorá bola počas výzdvihu pohoria veľmi intenzívna. V mladších treťohorách, v neogéne, pred približne 23 - 11 miliónmi rokov, sa Malé Karpaty v podobe poloostrova nachádzali na okraji mora. Podnebie bolo teplé - takmer tropické, preto aj rastlinstvo a živočíšstvo bolo veľmi pestré. V odbornej literatúre je opísaných vyše 100 druhov stavovcov, ktorých kostrové fosílne zvyšky sa na tomto území našli. 

Kríženec koňa s leňochom 

Devínsku Kobylu obývali aj nepárnokopytníky chalikotériá, dnes už vyhynuté (Chalicotherium grande LARTET). Podobali sa na kríženca koňa s leňochom, vážili okolo 800 kg a boli vysoké vyše dvoch metrov. Zvláštne, pazúrovito zahnuté kopýtka medzi súčasnými kopytníkmi nemajú obdobu. Pravdepodobne nimi vyhrabávali podzemné časti rastlín, alebo si priťahovali konáre s listami. V skrasovatených puklinách v oblasti lomu Štokeravská vápenka sa našli zvyšky najmenej 60 jedincov všetkých vekových kategórií, čo nemá vo svete zatiaľ obdobu. Medzi najvzácnejšie nálezy patria zvyšky primátov – opíc podobných dnešným gibonom. Kompletná lebka, izolované kosti a zuby druhu Pliopithecus vindobonensis ZAPFE et HÜRZELLER sú spolu s chalikotériami jedným z najvýznamnejších exponátov v sále treťohorných živočíchov vo viedenskom múzeu prírodnej histórie (NhM). Zvyšky pliopiteka pochádzajú z najmenej troch jedincov. Priamo nad Dúbravkou - v lokalite Dúbravská Hlavica - pole, sa našli aj kostrové zvyšky dvoch druhov nosorožcov: Aceratherium a Brachypotherium. Nálezy fosílnych zvyškov suchozemských a morských stavovcov v okolí Dúbravky a Devínskej Novej Vsi sú natoľko bohaté a významné, že by si zaslúžili osobitný príspevok. 

chalikokterium 

Vyše tristo druhov 

V bádene až sarmate (názvy geologických období v mladších treťohorách) Devínsku Kobylu obmývalo subtropické more, opäť s mimoriadne bohatou morskou faunou a flórou, ktorá je zastúpená celkovo vyše 300 opísanými druhmi organizmov. Hladina mora vplyvom slabších horotvorných procesov kolísala, preto Devínska Kobyla bola striedavo poloostrovom, ostrovom, alebo aj takmer úplne zaliata morom. Jej svahy lemovali skalnaté a piesčité pláže. Asi pred 11 miliónmi rokov začalo more z okraja slovenských Karpát ustupovať a v panóne (pred 10 - 8 miliónmi rokov) ostali len vysladené jazerá. Z geologického hľadiska je pravdepodobné, že morská záplava sa zase pod úpätie Malých Karpát vráti. Či to bude o 3 alebo 5 miliónov rokov, však bližšie určiť nevieme. Z čias poslednej morskej záplavy ostali nad Dúbravkou hrubé vrstvy pieskov, vápnitých pieskovcov a piesčitých vápencov, ktoré nezriedka ukrývajú morské ulitníky, lastúrniky alebo klepietka krabov.   

Strategické miesto 

V úvodných častiach nášho rozprávania sme sa zmienili o dvoch veľkých prelomových údoliach – Devínskej bráne a Lamačskej bráne, ktoré oddeľujú Malé Karpaty od Hainburských vrchov, resp. Devínsku Kobylu od masívu Kamzíka v samotných Malých Karpatoch. Tieto údolia vznikali koncom treťohôr a v štvrtohorách, keď sa Devínska Kobyla už podobala na dnešný masív. V zlomovo oslabených horninách si Dunaj prekliesnil cestu z predhoria Álp a aj  Lamačská brána sa stala významným dopravným koridorom zo Záhoria do rozľahlej Podunajskej nížiny. Najmä Devínska brána s mohutným tokom Dunaja bola predurčená na založenie dnešnej Bratislavy na strategicky výhodnom mieste stráženom Devínskym a Bratislavským hradom. Ale to už je iná história... 

RNDr. Ján Madarás PhD.

oko


 Jediné skalné okno na Devínskej Kobyle sa nachádza v lese nad bývalými závodmi Technické sklo.
Skalné bralo tvoria tvrdé kremencové horniny pochádzajúce zo začiatku druhohôr.

 
velka-luka


Najstaršie horniny na Devínskej Kobyle sa nachádzajú na Dúbravskej Hlavici a kóte Brižite.
Pohľad z Brižite smerom na Veľkú lúku a severné svahy Devínskej Kobyly.

vindobonen 


Predpokladaná podoba opice Pliopithecus vindobonensis 

pliopithecus
 

Kópia lebky (originál v depozite múzea) opice Pliopithecus vindobonensis vystavenej v zbierkach Prirodovedného múzea vo Viedni. Cez druhú svetovú vojnu ju našiel pri ťažbe v lome Štokeravská vápenka a neskôr publikoval (1957) rakúsky profesor na Viedenskej univerzite Helmuth Zapfe.

Sídlo:

Dúbravské múzeum
Pod záhradami 39
84101 Bratislava
  

Úradné hodiny

Pondelok
08:00 – 12:00
13:00 – 17:00
Streda
08:00 – 12:00
13:00 – 16:00
Štvrtok
13:00 – 16:00