30. septembra 2020
Meniny má Jarolím

Mamkina Dúbravka

Milí moji, vraví sa, že ľudia v starobe dospievajú do detského veku. Vnímajú svet čistými očami a možno trochu naivným srdiečkom tak, ako tie malé deti.

Riadky tejto knihy sú písané pravdivo podľa môjho najlepšieho vedomia a svedomia, ako si všetko z minulosti pamätám (a pamäť mi zatiaľ slúži veľmi dobre).

Avšak pohľady na tú istú vec sa môžu rôzniť; záleží, z ktorého uhla na vec pozeráme. Preto sa teraz rozhliadnite po našej dedinke od Grab až po Vráťka tak trochu mojimi očami a z môjho uhla pohľadu a preneste sa do starých čias našej Dúbravky.                                                                                                                                        

Katarína Jakubčíková

„Mami, odkiaľ otcovi rodičia nosili vodu na stavbu svojho domu?“ vypytovala som sa mojej mamky, keďže v Dúbravke ešte vtedy nebol vodovod, netiekol tu potok, ani rieka.
„Babka, stále nechápem, prečo sa v Dúbravke šibalo aj na Vianoce?!“
„Babinka, pôjdeš mi ukázať dom, kde si chodila do školy, keď si bola malá?“

Veľa takýchto otázok dostáva naša babka, teda moja mamka od dospelých i detí, od rodiny i celkom cudzích ľudí. Niet sa čo čudovať. Moja matka, Katarína Jakubčíková, rodená Ovcharovichová patrí k najstarším občanom Dúbravky a pamäť má stále sviežu ako za mlada. Bude mať už 89 rokov, ale nik by jej toľko nehádal. Nielenže dobre vyzerá, je to proste dáma, ale jej „zdravý sedliacky rozum“ a najmä úžasná pamäť sú obdivuhodné. Ešte vždy ju zaujíma dianie vo svete, na Slovensku, ale najmä doma, v rodnej Dúbravke. Počúva rozhlas, sleduje televíziu, najviac ju však baví čítanie kníh, časopisov a novín. Donedávna prispievala aj do Dúbravských novín. Pokiaľ bola vedúcou v Klube dôchodcov v Dúbravke, skladala častušky, zábavné scénky a režírovala celý program, ktorý dôchodcovia chystali niekoľkokrát do roka pri určitých príležitostiach. Novým členom klubu, ktorí sa prisťahovali na sídlisko, rozprávala o zvykoch a obyčajoch, aké boli v jej rodnej dedine za starých čias. Učila ich spievať už zabudnuté piesne z Dúbravky, objasňovala históriu. Na starých fotkách spoznávala a menovala jednotlivých ľudí, ktorých si dobre pamätala.

Takže je pochopiteľné, že moja mamka je osôbka schopná po každej stránke zanechať po sebe aj knižnú pamiatku na časy svojho detstva a mladosti, ale aj na časť života svojich rodičov, Moniky a Rudolfa Ovcharovichovcov a prarodičov, ktorých poznala zväčša len z rozprávania. Myslím, že je zaujímané dozvedieť sa niečo o spôsobe života a zvykoch, aké boli kedysi v našej Dúbravke, ako sa naši predkovia zabávali, na akých jedlách si pochutnávali a aké piesne spievali. Predpokladám, že podobné to bolo v dedinkách v celom okolí Bratislavy. O tom všetkom mi mamka často rozprávala a na niektorých jej historkách som sa výborne bavila. Najviac ma však fascinovali dávne príbehy ľudí, ktorí tu žili desaťročia pred nami. Príbehy úsmevné i strašné, milé i ťaživé, ktoré už v minulosti dokazovali, čoho všetkého je človek schopný.

Preto som sa rozhodla uložiť mamine spomienky a zážitky do trvanlivejšej formy, ako je ľudská pamäť. Možno občas prispejem aj ja svojou „troškou do mlyna“, pretože aj ja som už pamätníčka a veľkú časť života som prežila v Dúbravke. Nemám takú dobrú pamäť, ako mamka, takže moje vnúčatá si „živé spomienky“ na Dúbravku a svojich predkov nevypočujú, ale prečítajú.                                                                                                                                          

Katarína Petkaničová


 

 

 

 

 

Dátum zverejnenia: 06.05.2020
Dátum poslednej aktualizácie: 06.05.2020

Kontakt:

Dúbravské múzeum
Pod záhradami 39
84102 Bratislava

Zodpovedná osoba: Mgr. Ľubomír Navrátil
E-mail: muzeum@dubravka.sk
Telefón:
0918 422 806

Otváracie hodiny

Počas školského roku:
Pondelok
13:00 – 17:00
Štvrtok
10:00 – 16:00

Mimo pravidelných otváracích hodín a počas prázdnin sa prehliadky múzea objednávajú telefonicky alebo e-mailom.