Kelti, Germáni a Rimania v Európe a v Dúbravke
V priebehu 5. stor. pred Kr. sa z kryštalizačného jadra keltských kmeňov na strednom Porýní šíri tzv. laténska kultúra, ktorá na prelome 5. - 4.stor. pred Kr. už zaberá územie od východnej Francie po západné Slovensko a od Stredozemného mora po severné Nemecko. Nálezy z Veľkej lúky patriace prvému u nás historicky známemu etniku – Keltom, sú o to významnejšie, že na Slovensku je to zatiaľ prvé systematicky skúmané sídlisko z obdobia príchodu tohto etnika na naše územie okolo prelomu 5. a 4. stor. pred Kr.
Patrila im väčšina Európy
Výskum v lokalite Veľká lúka umožnil nazrieť do ich spôsobu života, konštrukčných zvláštností zahĺbených obydlí a materiálnej kultúry, ktorá je silne ovplyvnená predchádzajúcou halštatskou kultúrou. Jedna zo zemníc (objekt 121/92) zaberala plochu 23 m²), zachovaná hĺbka bola 1-1,2 m, na dlážke pri stene bolo ohnisko.
Súbor keramiky z objektu doplňuje bronzový náramok a hlava kanca z hliny. Kelti možno nakrátko prerušili svoj pobyt na Veľkej lúke v 3.stor. pred Kr., aby sa sem začiatkom 2. stor. pred Kr. vrátili. Vtedy, keď Keltom patrila už väčšina Európy, boli na vysokom stupni civilizácie, poznali hrnčiarsky kruh, tavili rudu v železiarskych peciach a používali bohatú škálu nástrojov a náradia. Tieto sa v takmer nezmenenej forme vyrábajú dodnes. V 2. - 1. stor. pred Kr. budovali silné strediská moci a obchodu – oppidá. Tu sa sústreďovala špecializovaná remeselná výroba: šperkárstvo, železiarstvo a mincovníctvo. Významné oppidum s mincovňou o rozlohe vyše 60 ha sa rozkladalo v centre Bratislavy, iné stredisko s vyspelou šperkárskou výrobou sa nachádzalo na Devíne či oproti na Rakúskej strane v Hainburgu. Vzhľadom na zastavanosť Bratislavy je skúmanie jednej z rozsiahlych osád patriacich pod správu týchto stredísk veľmi dôležité.
Ich zánik spôsobili Dáci
V 2. - 1. stor. sa v polozemniciach dvojkolovej konštrukcie s rozmermi cca 4 x 5 m vyskytovali časti nádob, úlomky sklených náramkov a spínadlá šatu - spony. Ako zásobnice slúžili 50-60 litrov veľké nádoby zakopané do zeme. Medzi rokmi 55 - 44 pred Kr. Dáci vedení Burebistom spôsobili zánik bratislavského oppida a pravdepodobne o niečo skôr bola Keltmi opustená aj Dúbravka. Ich posledné zvyšky našli útočisko na Devínskej skale, kde sa dočkali začiatku nového letopočtu.
Germáni a Rimania na scéne
Krátko po zlome letopočtu prichádzajú do priestoru Bratislavskej brány germánske kmene, ktoré asimilovali zvyšky Keltov. Začína rímska doba, ktorá trvá až do poslednej tretiny 4. stor. po Kr., keď ju vystriedala doba sťahovania národov (375 po Kr. až 6. stor.) Germáni tu v bezprostrednej blízkosti rímskej provincie Panónia (vznikla medzi r. 12 - 9 pred Kr. na juh od stredného Dunaja) sídlili nepretržite od 1. po začiatok 5. stor. po Kr. Na lokalite sa počas doby rímskej dajú rozlíšiť tri jasne definovateľné časové fázy I. - III. (I. - 1. stor., II. - 3. stor., III. - 4. stor. až zač. 5. stor.), ktoré svedčia o diskontinuite osídlenia tunajšieho sídliska. Na sídlisku zo staršej rímskej doby (1. stor. po Kr.) ako obydlia slúžili čiastočne zahĺbené polozemnice s dvoj- alebo šeskolovou konštrukciou. Ich steny boli vypletané tenšími konármi a omazávané hlinou, na strechy boli použité zviazané steblá rákosia llebo slamy. Germánsku keramiku z 1. - 2. stor. reprezentujú ručne zhotovené nádoby z jemného materiálu so silne lešteným povrchom, niekedy zdobené ozubeným kolieskom alebo nádoby z hrubšieho materiálu zdobené hrebeňovitými ryhami a oblúkmi, prípadne prstom a nechtom vtláčanými jamkami. Na spínanie šatu slúžili bronzové spony a ihlice. Súčasťou osady z 1. storočia bola aj železiarska dielňa na tavenie rudy. Doteraz bolo preskúmaných 11 železiarskych redukčných pecí, ktoré sú zatiaľ prvými systematicky skúmanými objektmi tohto typu na juhozápadnom Slovensku. V pracovnej jame medzi trojicou pecí kužeľovitého tvaru o výške približne 120 cm sa našla skládka ešte nevytavenej kvalitnej rudy – hematitu.
V spodných častiach pecí sa nachádzal odpad po tavbe – železité struskové zliatky a popol premiešaný s uhlíkmi. Podľa pokusných tavieb z Čiech a Poľska sa v podobných peciach mohlo počas jednej tavby získať 3-5 kg kujného železa. Pece boli jednorazové, po úspešnej tavbe bola šachta rozobratá a vytavené železo následne spracované v kováčskej dielni. Uhlíky z pecí pochádzajú z dubového, menej bukového a javorového dreva.
Južne od sídliska zo staršej doby rímskej sa nachádzalo súveké pohrebisko, z ktorého sa doteraz podarilo preskúmať len jeden žiarový urnový hrob. Vo veľkej misovitej popolnici zdobenej hrebeňovaním sa našiel popol a nedokonale spálené zvyšky ľudských kostí.
V mladšej rímskej dobe a na začiatku sťahovania národov (4. stor. až zač. 5. stor.) germánskeosídlenie zaberá niekoľkohektárový areál, pričom šesťkolové polozemnice sú usporiadané do radov. Vchod do obydlí sa nachádzal na záveternej južnej strane. Vo výplni objektov sa popri početnej germánskej i rímsko-provinciálnej keramike nachádzali rímske mince, spínadlá šatu – spony, kostené hrebene, zámky, kľúče, úlomky sklených nádob a i.
V tomto období sa objavuje aj domáca, na kruhu vytáčaná keramika misovitých foriem. Ručne vyrábaná keramika postupne stráca výzdobu, najčastejšie sú zastúpené hrncovité a misovité nádoby. Zo zvyškov potravy sa zachovali početné kosti domácich zvierat, zriedkavejšie sú kosti diviny. Úlomky výmazu stien obydlí s odtlačkami konárov obsahovali i klásky pšenice, jačmeňa a prosa.
Vládcovia ohňa na Veľkej lúke
Pred dvetisícpäťsto rokmi sa na Veľkej lúke objavili Kelti – prvé známe etnikum na Slovensku. Boli mimoriadne zručnými remeselníkmi, dokázali taviť meď a cín a vyrábať tak bronz – zliatinu so „zázračnými“ vlastnosťami pripomínajúcu svojím leskom zlato. Túto zliatinu z 10 percent cínu a 90 percent medi možno ľahšie spracovať ako meď, je tvrdšia a odolnejšia, umožňuje vyrábať väčšie predmety v zložitejších tvaroch. Roztavený kov v správnom pomere sa nalial do viacdielnej formy zahrabanej v zemi a po vychladnutí sa odliatok vybral. Po odstránení zatečených zvyškov kovu sa výrobok mohol cizelovať a leštiť až do zlatového lesku. Ložiská medi a predovšetkým cínu sú dosť vzácne, ale pri Dúbravke sa križuje Jantárová cesta s Dunajskou. Takto sa sem mohol dostať bretónsky cín či baltický jantár.
Kristián Elschek, Ľubo Navrátil
Najznámejší rímsky nález z Dúbravky, Villa rustica. Na Veľkej lúke, vzdialenej asi 5 km od Carnunta, boli veľmi vhodné podmienky pre vznik veľkostatku typu „villa rustica“. Pravdepodobne tu usadlosť spomenutého typu vznikla v priebehu 1. tretiny 3. storočia. Popri architektúre kúpeľa to dokladajú aj zvyšky 80 m východne od kúpeľa preskúmanej rímskej halovej stavby o pôdoryse cca 14 x 12 m. Jej strecha bola, podobne ako u kúpeľa, budovaná z rímskych tegúl a imbrexov, čo dokladajú ich fragmenty v zásype mohutných kolových jám o priemere asi 1 m. K datovaniu kolovej stavby do 3. stor. sa predbežne prihovára i minca Alexandra Severa.
V 2. tretine 3. stor. dochádza v nepokojnej ére nástupu vojenských cisárov k zhoršeniu rímsko-germánskych vzťahov a pravdepodobne krátko nato k zániku usadlosti. Súveké germánske sídlisko však jestvovalo naďalej. Stavba slúžila pravdepodobne na hospodárske účely, možno ako sklad obilia. Zatiaľ nevyriešenou otázkou ostáva, kto vidiecku usadlosť nechal vybudovať. Je možné, že to nebol Riman, ale rímsky veterán germánskeho pôvodu, ktorý pôvodne pochádzal z územia za limitom, a po skončení aktívnej vojenskej služby sa vrátil do svojej pôvodnej vlasti, aby tu vybudoval vidiecku usadlosť podľa rímskeho vzoru.
Laténska miska z 2. stor. pred Kr. bola nájdená v dvojkolovej polozemnici spolu s úlomkami sklených náramkov a sponami.
Detail keltských pecí. V ich spodnej časti sa nachádzal železiarsky odpad - struska a popol premiešaný s uhlíkmi.
Hranica, ktorá oddeľovala od seba dobre organizované a civilizačne vyspelé rímske impérium a „zaostalé barbarské kmene“, sa nazývala Limes Romanus alebo jednoducho limes. Na území strednej Európy ho tvorila strategická prekážka – veľtok Dunaja. Hranice Rímskej ríše presahovali na územie dnešného Slovenska len minimálne, no v istých obdobiach sa rímske légie dostávali hlboko do vnútrozemia, o čom svedčí napríklad nápis na trenčianskej skale, donedávna pokladaný za najstarší súvislý text nájdený na sever od Dunaja. Pred troma desaťročiami však bola pri rekonštrukcii kostola v Boldogu pri Senci objavená náhrobná stéla Quinta Atilia Prima, stotníka a azda i tlmočníka XV. légie, neskôr obchodníka, ktorý zrejme koncom I. storočia pôsobil na Jantárovej ceste. Nevieme, kde stéla pôvodne stála, do muriva románskeho kostola sa dostala tisíc rokov po svojom vzniku. Nápis je vlastne krátkym životopisom Quinta Atilia a je aj jedinečným prameńom k dejinám obchodu v Podunajsku.
Po Keltoch zostali na území veľkej Bratislavy zachované viaceré sídliská.
Jedno z nich sa nachádzalo aj v Dúbravke na Veľkej Lúke.